„No iste,“, vraví si Gruľa, a ukazováčikom si šprtá medzi zubami, „dobiehame vyspelú civilizáciu“. A v hlave mu to víri asi takto: je potľapkanie po pleci v priamom prenose k niečomu dobré? Svet hudby mu zároveň akosi splýva v plešatej kotrbe – kde je alternatíva, čo je paralerným prúdom s mainstreamom, kto je dnes skutočne stojací off – side? Ako sa líši postoj „gigantov“, prezentovaných v smotánkach a iných chuťovkách /zjavne po záruke/ a prístupy kapiel, ktoré sú „akože“ iné? Gruľa si lúpe vajíčko uvarené natvrdo /varíme cez 7 minút !/ a vraví si to sám pre seba natvrdo: „ Aký je teda rozdiel medzi IMT Smile alebo Gladiátorom a trebárs Vetroplachom a Noisecut? Stačí k pravdivému pomenovaniu samých seba vari to, že za najhoršiu kapelu roka vyhlásime Desmod a tým sa, akože, zadefinujeme?“. Naši laureáti, organizátori a všetci, ktorí sa „slávnosti“ zúčastnili žijú v zjavnej schizofrénii / schizofrénia = strata „rozumného“ posudzovania reality, okrem iného…/: to, že sú na inom leveli, ako exemplárne „pokarhaní“ Kuly and co., neznamená, že ide o reálny stav, samotné potrestnanie kvázi úspešnejších kolegov, je iba krčovitou snahou vzájomného sa ubezpečovania a žmurkania z pódia /pri preberaní trofejí, of course../: “My sme predsa iní. Toto je ten správny prístup. Sme tu samí správni ľuďia“. Skutočnosť je zjavne pitoreskná, šepká si vzrušený Gruľa, uchvátený konštrukciou, ktorá ho práve napadla: niet rozdielu. Je iba úspech a neúspech. „Relatívny“, dodáva rýchlo, aby na niečo nezabudol. Naozajstná hudba predsa nepotrebuje ocenenia. Oceňuje sa sama – tým, že existuje. Je vari nálada spotrebiteľov a konzumentov rádií a koncertov, tým správnym merítkom kvality? Ako je možné, že inak zjavne rozumní a zrelí ľudia, sa dokážu podieľať na realizácii takejto trápnosti, akou RA bola a je? „Ale ktorí sú to, ktorí?“, vyzvedá sám pre seba náš kritik a zatína ruky v päste – prsty momentálne zjavne nepotrebuje k hľadaniu.

A sme doma: zjavná malosť kdesi vo vnútri, malosť osobná, malosť prejavná komplexom smerom k zahraničiu, smerom k „oficiálnej“ scéne, malosť pri pomenovaní samých seba – a Gruľa o tom predsa musí niečo vedieť, súc psychoanalytikom amatérom – toť pravé argumenty pre vytvorenie onoho „spoločenstva prsteňov“. Ale čo má s týmto kolektívnym orgazmom spoločné Hudba? Bol tento večierok skutočne o Nej? Nešlo konieckoncom iba o tie obložené chlebíky a ego — toho diablika v nás?