PDD a DVP – Non stop hudba alebo malé zápisky z malého turnéPosted by admin on November 1st, 2013

Neambiciózne kapely typu našej skupiny sa na tzv. tour dostávajú iba zriedka, nebojme sa dokonca povedať iba zázrakom. Turné vyzerá na prvý pohľad ako fasa vec: preč z kolotoča každodennej rutiny, noví ľudia, nové mestá, občas aj nejaký ten úspech. Vo svojej podstate sú však vyrušujúce, únavné, plné drobných nepríjemností a nepohodlia. Človek musí potlačiť svoje ego až na tú najviac pripustiteľnú mieru, nepoláskať svoje deti, čakajúce doma, neprečítať si svoj obľúbený denník, atď…Napriek tomu sme na to naše predsa len vyrazili.

Prešov, 11/10

S kapelou Hviezda, dodajme. Chlapi z epicentra republiky, odídenci z kultových Kosa z nosa a Med. Po krátkom zvítaní sa a hľadením si do očú,  jeden z nich, konkrétne P. Hajdin /ten vysoký čiernovlasý, ako keby Čiernohorec/, prejaví neuveriteľnú empatiu: pomáha nám nazvučiť aparát! Všelijako sa snaží, krúti okolo, načúva a: krúti potenciometrami! Zvuk sa však mení iba sťažka a nenápadne. Ale dobre, ideme hrať, šak tých 5 ľudí si to zaplatilo, nie? Aj keď sa chvíľu na ihrisku hľadáme, záver je plný pozitívnych emócii, spevák Ďurovka sa dokonca vyjadrí, že je to „underground“. A o to nám predsa ide: ostať v hlbokej ilegalite a predsa preraziť. Hviezda nás poteší, ale nenadchne, posedenie pri stole je ale ľudsky vrelé až vrúcne. Rozídeme sa podaním rúk, poväčšine pravých.

Košice, 12/10

Hráme v bare Tarantino, malej pivničke cca pre 20 stojacich /a platiacich/. Pravda, dnes je naplnená asi z jednej pätiny – nami. Nevadí, opäť začíname, zvuk je brutálne zlý, vôbec sa v ňom nevyznáme a hráme iba podľa rytmu Ferovho bubna. Hviezda, ktorá dnes otvára set, je o 100 % presvedčivejšia, ich skladby znejú zaujímavejšie, zreteľnejšie počuť obe gitary a ich vyhrávky, aj Tomov spev si akosi viacej užívame. Nás po koncerte oslovujú ľudia z Artfora, hovoria čosi o ponuke koncertovania u nich, ale my sa akosi nechytáme a vypadneme z klubu. Opäť trasenie rukami s blavákmi – s Hajdinom sa objímame! – prísľuby koncertnej budúcnosti…A odrazu sa už vezieme v našej červenej škodovečke smerom na Bardejov. Pár krát sa vyspíme a vyrazíme do Čiech.

Praha, 17/10

Rozhodujeme sa pre cestu cez bratské Poľsko. Po hodinách vlečenia sa po rôznych cestách – necestách zisťujeme, že sme do navigácie zaškrtli „bez použitia diaľnic“. Po tomto fascinujúcom odhalení zastavujeme a dávame si krátku pauzu. Analýza, ktorú predloží vodič vozidla, nás presvedčí o potrebe zakúpenia diaľničnej nálepky, čo aj urobíme. Zvyšok cesty je v podstate štandardnou diaľničnou nudou, popretkávanou debatami o ambíciách chlapov z Hviezdy.  Pražský klub, ktorý je kópiou Tarantina, akurát cca dva krát väčšou, je v podstate plný. Žiaden div, hlavným ťahákom je pražská kapela  Kadé Chim s legendárnym Pepom Janíčkom /ex – PPU/ a „naši“ Duben v Pešti, na ktorých sa prišli pozrieť kamaráti, manželky a známi. Dobre, nevadí, nastupujeme bez nazvučenia a vyrážame prudko do útoku – máme na to necelú polhodinu. Končíme zaplavení ováciami a výkrikmi.

Kadaň, 18/10

Ráno  a dopoludnie využijeme samozrejme na prehliadku Prahy, ktorá na nás už nezanecháva taký dojem, ako kedysi. Čo zarazí, je všadeprítomná ruština a „živé sochy“ – chlapi, natretí na strieborno alebo zlato, ktorí si zarábajú tým, že celé hodiny nepohnuto stoja na mieste. Brr, to radšej byť rokenrol star. Večerný koncert je zvláštny. Organizuje ho mesto, väčšinu 10 členného davu tvoria starší chlapi /s jedným z nich, značne nevrlým, sa pred koncertom dostávame do slovnej potýčky/ a miestom prezentácie je pivnica akéhosi miestneho zámočku. Čerešničkou na torte je ubytovanie v záhradnom domčeku miestneho františkánskeho kláštora, ktorý fascinuje svojou autenticitou. Deň vyvrcholí nepohodou v krčme, keď sa snažíme dostať do postelí veselo sa baviacu bandu DvP.

Plzeň, 19/10

Nakoniec to najlepšie? Z istého uhlu pohľadu zaiste. Konečne teplé jedlo v čínskej reštaurácii, geniálne miestne pivko, návšteva akéhosi mini jarmoku na námestí a nekonečné prídavky na koncerte. Ten sa uskutočnil v starej budove miestnej železničnej stanice, ktorá je v stave, kam by „normálny“ návštevník kaviarní či tanečných klubov nikdy nevstúpil – alebo ak, tak s istým zhrozením. Nám to ale nevadí, na sklonku života a v póze rokenrolistov jednoducho prežijeme všetko. Dokonca aj únavnú cestu domov: Plzeň – Bardejov za cca 11 hodín.

Hudbe zdar a rokenrolu zvlášť!