Rozhovor s Vašom Havelkom (please the trees)Posted by admin on Október 28th, 2012

O:  Najprv, ak dovolíš, pár slov o tom, ako to všetko u Teba začalo…

VH:  Hm, vyrastal som v Krkonošiach, trochu som športoval a neskôr ma oslovila hudba.  Veď to poznáš, motáš sa okolo nej a tak…

O: Rodinné vplyvy?

VH:  Niečo som možno pochytil od deda, ale inak v našej rodine hudobníci nie sú.  Bolo to skôr teda prostredníctvom nejakého individuálneho uvedomenia si hudby. Na strednej škole som mal kapelu – vždy som mal  nutkanie spievať, hoci to v tom čase bolo dosť príšerné. Tá kapela hrala, ale čosi, čo mňa vôbec neoslovovalo, takže som si povedal:  „Holt, budeš sa musieť, chlapče, naučiť  na gitaru sám, ak chceš robiť hudbu, ktorá ťa baví“. Takto som sa teda naučil hrať a už od začiatku to boli vlastné veci, covery som vopred odmietol. Inak povedané, už vtedy ma zaujímala individualita človeka, to, čo chce povedať a to, ako sa definuje skrze hudbu. Od tohto som sa odrazil. Na tom sa do dnes nič nezmenilo.

O: Písal si už vtedy, v začiatkoch anglické texty?

VH: Nie.

O:  A kedy sa to zlomilo?

VH:  Podstatné je to, že takmer všetka hudba, ktorá ma ovplyvňovala, pochádzala zo zahraničia. Navyše, hudbu považujem za akýsi komunikačný kanál – možno až na nejakej transcendentálnej úrovni. Z toho všetkého mi akosi vyplynulo, že to teda  bude angličtina a že sa ju budem musieť naučiť.

O: Nebodaj si ju aj študoval?

VH: Ale kdeže, vyrazil som spolu s priateľkou na dva roky do Anglicka a po návrate som v tom pokračoval. Pomaly som začal písať texty a vôbec, angličtinu začal používať.  Veľa hudobníkov ju pritom používa najmä preto, že je melodická, ale pre mňa, keďže ctím a odrážam sa od folkovej pesničkovej formy, sú slová ako také veľmi dôležité.  Ako som už povedal, pre mňa má komunikácia veľký význam a textom ako keby som skladbu definoval – text tvorí možno viac ako polovicu piesne.

O: Nemáš ale dojem, že tým trochu ochudobňuješ poslucháča, ktorý angličtinu neovláda? Ten účinok je potom predsa slabší…?

VH: Záleží predsa na tom, kde vystupuješ. My hráme, dá sa povedať, takmer po celom svete…

O: Ale primárne si predsa začínal ako ČESKÝ spevák…

VH: Jasne, tým si to rozhodne neuľahčujem, ja však o týchto veciach príliš nepremýšľam a pristupujem k ním inštinktívne. Takto to jednoducho mám a necítim potrebu sa prispôsobovať prostrediu. Takto som to poňal a neskôr, keď sa nám podarilo dostať s kapelou aj za hranice, nahrávať albumy – a ja som si vtedy vravel: „ Tak, uvidíme, aké to bude“ – som si tento prístup úplne obhájil. Takže hodlám na tejto ceste pokračovať a takto to je pre mňa aj prirodzené. Na druhej strane, samozrejme, milujem svoj rodný jazyk a tiež mám túžbu urobiť skladby v češtine, ale najprv to musí vo mne dozrieť. Zrejme sa k tomu treba dostať postupne.

O: Ale skúšal si predsa písať aj v češtine, však?

VH: No áno, v začiatkoch určite. Vtedy som ale nepočúval českých pesničkárov, a tým pádom som nemal na čo nadväzovať a úplne prirodzene som prešiel na inú úroveň.

O: Tento bod ma dosť zaujíma: ty si „odchovaný“ tou anglo-americkou folkovou tradíciou, hoci česká folková scéna bola vždy nesmierne silná: Kryl, združenie Šafrán…To ťa nikdy nič z toho neoslovilo?

VH: To určite, osobne si tú tradíciu nesmierne ctím, ale myslím si, že o úroveň vyššie sa v posledných rokoch dostala lyrika niektorých punkových a HxC kapiel. Začali to začiatkom 90tých rokov trebárs GNU, neskôr to boli kapely okolo Silver rocket, OTK, a napríklad chebský Esgmeq bol pre mňa absolútnou špičkou lyriky, ktorá je úprimná, razantná a  autentická. Alebo také Děti deště. Sú to kuriózne všetko „tvrdé“ kapely,  keďže český folk šiel  – podľa mňa – čo sa týka lyriky, „do kopru“. Takí Klus alebo Xindl X sú interpreti, ktorí sa bijú do hrude, že nadväzujú na Kryla a podobne, čo mne príde ako absolútne dehonestovanie jeho mena. A preto tvrdím, že z môjho pohľadu, prebehla transformácia do tejto scény, ktorá sa vyjadruje agresívnejšou formou, ale lyrikou je o úroveň vyššie, ako súčasní folkoví interpreti.

O: Iste, moja otázka ale smerovala stále do minulosti, keď folková scéna bola ešte silná a autentická…

VH: Súhlasím, ale doplním ešte jednu vec: tým, že v rámci akejsi etiky, ktorá hovorí o tom, že si píšeš a interpretuješ svoje veci sám, cítim, že patríme k tej, dajme tomu hard coreovej scéne, aj keď to v podstate robíme úplne inak.

O: Spomínal si Silver rocket. Pomáhajú Vám s distrom?

VH: Nie, spomínam ich iba v zmysle sympatii k ním. My sme si prvé dve platne vydali sami, detto moje sólové veci a teraz spolupracujeme s Starcastic records, ktoré, zhodou okolnosti vedie Marek Čulen, Slovák…

O: Z Trenčína.

VH: Z Trenčína.

O: Z inej strany: kedy došlo k tomu zlomu, že si prestal pôsobiť ako selFbrush a dnes si lídrom PTT?

VH: Nie, nikdy som s tým neprestal, len v poslednej dobe šlo najviac energie do  kapely, s ktorou sa nám niečo podarilo – no, podarilo, bol to pomerne ťažký boj  s ľuďmi, a tak – takže moja sólová tvorba je momentálne na „vedľajšej koľaji“. Navyše mám dokončený materiál na nový album, ktorý by som chcel niekedy nahrať, takže to rozhodne nespí.

O: Prečo práve selFbrush a Please The Trees? Zvukomalebnosť, poetika,  skrytý filozofický význam…?

VH: SelFbrush pre mňa vyjadrovalo čosi, ako autoportrét maľovaný hudbou..A Please The Trees vzniklo, keď sme si niekedy na začiatku môjho spojenia s Some Other Place uvedomili, že sme položili základ novému projektu a že pokiaľ nemáme žiadnych fanúšikov, hráme pre potešenie stromov.

O: Apropo: si spokojný s tým, ako to je? Predstavoval si si to takto? Vložil si do hudby pomerne veľa síl a energie…

VH: Ale áno. Ako som už vravel, je to vec, ktorá sa prirodzene vyvíja.

O: Nemáš teda, žiadne konkrétne predstavy?

VH: Nekalkulujem s tým, že by to teraz, napríklad, malo byť  kľudné alebo čo ja viem aké…Vyvíja sa to proste samo.

O: Oproti minulosti sa vám trošku zmenila zostava. Dôvody sú hudobné alebo personálne?

VH: No, trošku dosť…Tie začiatky boli dosť euforické, v zmysle „kapela bez speváka hľadá speváka“ a chceli by to a to…Ja ale hudbu nerobím preto, aby sme s kamarátmi chodili na pivo a cestovali. Primárne ide o hudbu. Navyše, sú to  z 99 percent moje skladby a ja  sa jednoducho nemienim obmedzovať dispozíciami tých druhých alebo tým, že to niekto vidí inak, ako ja. Teraz sme sa zišli s ľuďmi, ktorí to ale dokážu naplniť, čo, pre mňa osobne, predstavuje vrchol našej kariéry.

O: A čo kampaň za dôstojnú starobu seniorov, v ktorej sa aktívne angažuješ? Je to tvoj autentický postoj?

VH: Hm, v Prahe existuje centrum pre seniorov, ktoré pre nich pripravuje rôzne vzdelávacie programy, stará sa o nich a podobne, a to si ma vybralo ako tvár, ktorá ich má dostať bližšie k ľuďom. Ja som to ale poňal kreatívne a vytvorili sme zbor, s ktorým sme začali jazdiť po koncertoch a dokonca už máme hotovú aj spoločnú nahrávku.

O: Čiže to splnilo svoj účel.

VH: To je vec, ktorá sa ani popísať slovami. Veľa ľudí iba rozpráva o tom, akí sú dobrí a že podporujú to a to, ale s nami jazdí po kluboch nejakých dvadsať dám, ktorým je sedemdesiatpäť a v živote nestáli na pódiu. Spievajú s nami naše piesne a je z toho eufória na všetkých stranách.

O: Z druhej strany: niečo o tých najmladších ľuďoch: máš rodinu, deti… ako to ide dokopy so statusom rockového hudobníka, ktorý je občas na šnúre, občas v štúdiu, občas tvorí…Dá sa to?

VH: Hudbu robím naplno ale nemyslím si, že by to bolo na úkor rodiny. Mám dve malé deti. Jasné, že je to komplikované, ale čo nie je…? Kedysi som si myslel, že ma deti obmedzia, ale nakoniec som pochopil, že ma oslobodili a sú pre mňa motiváciou robiť veci inak. Iste, občas som dlhšie preč, ale v konečnom dôsledku, som s deťmi viac, ako keby som pracoval klasicky od siedmej do piatej a o víkendoch hral. Je to iba o tom, pre čo sa človek rozhodne a ako si to urobí. Ja už nie som schopný pracovať pre niekoho iného. Radšej budem robiť svoje veci, nejako prežijem, spoľahnem sa sám na seba, než aby som plytval energiou a časom pre niekoho. Kapela nás neživí, ale všetci vieme, prečo to robíme a dokážeme tomu prispôsobiť aj prácu.

O: Povedzme si teraz niečo o samotnej „technológii“ skladania piesní. Osobne ma zaujíma moment, keď sa skladba takpovediac „narodí“…Cítiš sa byť jej autonómnym, suverénnym stvoriteľom alebo skôr akýmsi kanálom, cez ktorý akt stvorenia prebehne?

VH: Pre mňa je to nepochopiteľný proces na takmer transcendentnej úrovni. Na písanie piesní neexistuje recept, ale  podľa mňa, čo robí hudbu dobrou je to, ak sú prežité od podstaty a to je – podľa mňa – zodpovednosť každého skladateľa voči poslucháčovi. Iná hudba ma nezaujíma. V piesňach ma zaujíma autenticita, výpoveď, abstrakcia a nadhľad. Nesnažím sa a nechcem nikomu vysvetľovať, o čom ktorá pieseň je. To už skôr vytvoriť náladu a nechať publiku priestor pre predstavivosť. Necítim, že by mi skladby, ktoré som napísal, patrili. V mnohých prípadoch mám dokonca pocit, že už ich poznám, že už som to niekde počul…je to boj. Píšem ich prakticky nepretržite. Niektoré vznikajú roky, u iných ide o otázku niekoľkých minút. Snažím sa byť úprimný, spontánny,  nekalkulovať a nepremýšľať nad tým, ako a prečo. Napĺňa ma to a vzrušuje…

O: Dokážeš pri hraní vnímať publikum, jeho energiu, reakcie? Ovplyvňuje ťa? Je dôležité, pre koľkých ľudí hráš?

VH: Počas koncertov dosahujem maximálnu možnú úroveň slobody a uvoľnenia. V určitom slova zmysle ide o extatický stav. Nepoznám nič podobné a priznávam, že bez toho nemôžem byť. Súvisí to ale s autorskou tvorbou a ide o istý druh emočného filtra. Podľa mňa, speváci, ktorí iba interpretujú cudzie songy, ťažko môžu podobné pocity dosiahnuť. Každý koncert je pri tom iný. Nikdy neočakávam ideálny stav, ktorým by mohlo byť pekné prostredie, kľud na prípravu, nadšené publikum, všetko ok…Pre mňa jednoducho ide o komunikáciu s publikom, bez toho, aby som mu chcel niečo vnucovať. Nie som príliš schopný sa prispôsobovať situáciám.  Na pódiu nie som kvôli tomu, aby som ľudí zabával alebo im dával čokoľvek, čo oni očakávajú. Pre mňa ide skôr o konfrontáciu. Najlepšie je nič neočakávať. Hrával som už sám aj pred metalovými alebo punkovými kapelami , keď na mňa ľudia kričali, aby som to zabalil, občas vďaka tomu, ako sa bavili ani nebolo počuť, čo hrám…! Ale mňa na tom bavilo tých ľudí provokovať, neodísť a nepoddať sa. Je pohodlné hrať pre ľudí, ktorí od teba očakávajú presne to, čo robíš…Inak, dnes večer som mal pocit, že ľudia príliš nevedeli, čo môžu očakávať a že ich to potom strhlo. A práve toto ma napĺňa.

O: Ostaňme ešte chvíľu pri tejto téme: vidíš nejaký rozdiel medzi českým a slovenským publikom, keďže v poslednej dobe hráte na Slovensku pomerne dosť /festivaly Grape, PoKE, tuším, že aj Pohoda, októbrová mini šnúra…/?

VH: Práve nedávno sme sa o tomto bavili, keďže zasa až tak často tu nehráme. Na tých prvých koncertoch to šlo tak akosi z tuha, mám pocit, že ľudia boli trošičku ako keby odmeraní…Na druhej strane, doma sme si za tie roky vytvorili už akési zázemie, ktoré nás berie a kde to už nemusíš „lámať“, ale inak to je v pohode. Veď sám vieš, že sme čosi ako jeden spoločný celok a že tá spoločná minulosť sa nedá oddeliť.

O: Joj, to sa dobre počúva. Vďaka za tie slová a vôbec, aj za všetky tie ostatné, veľa šťastia. /utiera si spotené čelo/.

VH: Prosím. /vstáva a odchádza/.