Schválne: je lepším punkom „podnikateľ“ Whisky alebo chlapčisko z garáže? Človek v koženej bunde a teniskách alebo človiečik s náramkami, kérkami, čírom, roztrhanými handrami a v kanadách? Slobodná Európa? Ventilátor? Čo je to punk?!

Moja definícia punku je jasná: uvoľnenosť a pohoda. Keď sa hlasuje na SE, dvíham ruku ako jeden z prvých. U niekoho môžu verbálne a vizuálne performancie pána Lábera vyvolávať podráždenia rôzneho stupňa hraničiace až s alergiou na vyššie menovaného. Pre mňa je to chlapík, ktorý má pod čapicou a ktorý o tom vie. Je to aj sila rokov a prežitého, ktorá nás tvaruje a obrusuje. Whiskyho pretavila do dospelosti, v tom najlepšom slova zmysle. Kto chce, rozumie! Akokoľvek je mladosť krásna, naivita textov Ventilátora a drvivej väčšiny „nástupcov“ je pre mňa omnoho neznesitelnejšia, než Láberova pokrivená gebuľa. To, že je všetko na p..u a ostalo nám už iba pivo, je jasné, lenže ujovia zo SE vedia, že takto to jednoducho je a pred nami je jediná úloha: naučiť sa v tomto chaose nachádzať seba samých. Nájsť sa a potom uvoľniť a takto si prežívať svoje životy. Byť punkom! V svetle tohto „objavu“ je potom tolerovaná aj indispozícia najznámejšieho slovenského punkového basgitaristu Braňa. Jeho pódiove mátoženie v pyžamových nohaviciach a „predzápasový“ spánok v jednom kresielku miestneho klubu, bolo „na hrane“, ale chlapec to na prekvapenie všetkých ako hráč v pohode ustál…Neodmysliteľné občasné „Uááááá!!“, ktorým nás obšťastňoval v tých najneočakávanejsích pasážach skladieb, bolo už iba onou povestnou čerešničkou na torte. Bubeník Tuleň ťahal dobre. Jedinou „škvrnkou“ vystúpenia „starých pánov“ tak zostáva absencia „rozkroku“ Sveťa Korbeľa…Tento dobrý muž tam v ten večer jednoducho nebol. Kvarteto bolo takto skompletované vyšším holohlavým ujcom /Temo/, ktorý si občas aj zaspieval / spolu s Whiskym /. Zvukovo „blúdiaceho kresťana“ nahradil, vizuálne som ho takmer ani nepostrehol, nebyť toho, že ho leader sem tam poplieskal dlaňou po holej lebke…Muškatieri nám odohrali klasické čísla svojho repertoáru, čím vyzvali do tanca aj zopár post-tridsiatnikov, dvakrát pridávali a potom už bol koniec. Nesklamali. Neprekvapili. Boli však uvoľnení, a to mám rád.

Miestna cháska Ventilátor mi tak trochu pripomínala — v dobrom! – typickú tancovačkovú kapelku, ktorú domácii považujú za objav storočia, spievajú si spolu s ňou a po tom, čo sa im podarí identifikovať práve sa rozbehnutý song, nadšene mávajú rukami a prekrikujú sa. Svoju najhlavnejšiu úlohu – pripraviť naše sluchovody na výdatný prídel hluku – v pohode ustála. Hudbou ani textami však neprekročila lokálnu úroveň, úroveň, ktorá začína a končí pri adorácii známymi a miestnymi fanúšikmi, úrovňou, na ktorej končí väčšina kapiel. Ďakujeme.