NEÚPROSNÝ GEODÉTPosted by admin on November 2nd, 2011

Gruľa si lebedí. Už dlho ho tak niečo nepotešilo, ako toto. Vychádza rozšírený „Zeměměřič“! To najlepšie, čím nás kedy počastoval Vlasta Třešňák, ten masami nepoznaný génius českej kultúry. V prituhujúcej atmosfére prelomu 70 a 80 rokov v socialistickom Československu, v kuchyni u kamaráta natočil piesne, ktorých autenticita nás pribíja na stoličky. Gruľa si túto terapiu z času na čas dopraje a pod jej vplyvom potom chodí pár dní ako námesačný. „Umenie žije !“, reve v extáze, hoci ho domáci pre istotu spútali retiazkami. Třešňák je chodiaci dôkaz toho, že hudba nepotrebuje žiadne aranžérske kúzla, podmazy, štúdiových hráčov a hi-fi produkciu. Hudba je o naozajstnosti. O otvorení sa a odovzdaní samotnej piesni. Gruľa uvažuje: ak Vlastovi stači jedna rozheganá stolička, na ktorú sa posadí, trochu červeného vína, 6 strún a harmonika a je to tam, prečo idú všetci ostatní inými cestami? Třešňák má zavreté oči a tryská z neho zvláštny mix melanchólie, citlivosti, výkrikov a geniálnych slovných obrazov. „Prečo je to také vzácne ?“, pýta sa Gruľa očkom listujúc v poslednom čísle Brava, pekného, farebného magazínu o hviezdach. A odpoveď sa mu tisne na jazyk – a prichádza to odkiaľsi zo stredu hrude: „Pretože je to ťažké rozpoznať“. Tieto piesne zrejme naveky ostanú za horizontom dosahu bežného publika, za hranicou vnímania a identifikovania „normálnymi“ poslucháčmi, ktorý si žijú svoje vzájomne sa ničím nelíšiace nevzrušivé životy, v ktorých si nedovolia vystúpiť zo svojich limitov a aspoň sa pokúsiť nazerať na svet inak, než boli zvyknutí. Každé ráno je krajinka valcovaná Desmodom a Slovensko si podupkáva nôžkou do rytmu – zvykli sme si na práve takýto podmaz našich životov a neprotestujeme. Třešňákové piesne sú – ak chceme — silným vpádom do nášho súkromia, ich kód je ale pre väčšinu ľudí nerozlúštiteľný. Nádhernou skutočnosťou a pridanou hodnotou je fakt, že ktorýkoľvek text k skladbám na albume sa dokáže obrániť aj ako samostatná báseň, poézia. Jedna z piesní, ktoré sa, bohužiaľ, oficiálne nikdy nepredstavili na akomkoľvek nosiči, sa volá „Jedna z možností jak neumřít hlady, je jít darovat krev“. Třešňák bol koncom sedemdesiatych rokov, keď establishment uťahoval slučku na jeho hrdle, naozaj nútený navštíviť transfúznu stanicu – ten deň nemal ako nakrmiť svoje deti…Ako by takéto „udalosti“ nedokázali ovplyvniť jeho dušu a tvorbu? Zvláštne…aj z takýchto ľudí si komunisti dokázali „vyrobiť“ nepriateľov. Na druhej strane, sledujúc dnešnú Třešňákovu tvorbu, nezmieriteľnosť s týmto svetom je význačným rysom jeho osobnosti. Zameriava si ho a potom presne popíše jeho choré miesta. Ten popis z roku 1978 je mimoriadne presný a autentický. Lezie pod kožu. Vďaka.