„Páni, ste obyčajní salónni kritici!“, zhrnul to všetko do jednej vety pán primátor a žiaril spokojnosťou. Aké slovné spojenie! Početné publikum k svojim zazerajúcim pohľadom pridalo aj súhlasné zašumenie a víťazoslávne úsmevy. Pán Motyka chvíľu pred tým prehlásil niečo o deštrukcii a ničnerobení a významne sa díval smerom k nám. Nič príjemné. Krčili sme sa na svojich stoličkách a premýšľali, prečo musí byť iný názor automaticky označený za nepriateľský. Nepochopenie? Ochotnícke divadlo? Arogancia?

To, že sa obchod MUSÍ podariť bolo jasné. Prázdna kasa tesne pred voľbami znižuje pravdepodobnosť znovuzvolenia jej správcov – ešte dobre, že sme na matematike dávali pozor. A znalosti zo zoológie sú tiež na mieste: vrana k vrane sadá. V Bardejove to platí krížom krážom poslaneckými lavicami: „modrí“ páni z SDKÚ nemajú problém hlasovať s „červenými“. No áno, veď toto je bežné aj inde. Z tohto farebného mixu však bolia oči a nie je to pekný pohľad. Tá farba je mierne nevkusná a pripomína módu spred rokov. Navyše: prečo stále tí istí „umelci“?

Naložili nám. Obvinenie z politikárčenia, ničnerobenia, využívania blížiaceho sa termínu volieb, z nezúčastnenia sa boja s povodňami, z podkopávania autority primátora…Ako vo filme o triednom nepriateľovi. My ale nie sme záškodníci a nepriatelia. Voláme po debate, dialógu a spoločných riešeniach. Hovoríme: „Poďme hľadať riešenie vyhovujúce všetkým“. Oni vravia: “Vyhrať musí iba jeden. Ten silnejší“. Dvíhame ruky za 4200 signatárov petície – dospelých, uvažujúcich ľudí. Oni dvíhajú ruky pri predaji „kasární“, aby podporili jediného.

Na tomto mieste sa až žiada povedať“ „Boj neskončil.“. Po pravde ale nikdy nijaký ani nebol. Naše zbrane nie sú a ani nebudú použité. Hlúposť. Od začiatku sa snažíme o jediné: nájsť prijateľné riešenie pre všetkých. Odpoveďou je nám výsmech, nepochopenie a klepanie po čele. Dobre, ale stačí to? Majú tí, ktorí rozhodovali, večer pred spaním naozaj pocit dobre urobenej práce a čistého svedomia?

Bolo to divné predpoludnie plné zneužitých slov, neskrývanej nadradenosti, triumfálnych úsmevov a nálepkovania. Podivné: horkosť prehry sa nedostavila, pocit hanby sa ani neukázal, naopak: odkiaľsi vykukli ľútosť, súcit a úsmev. Bolo fajn vidieť, ako vlastne pracujú ľudia, ktorým sme zverili smerovanie mesta. Bolo poučné sledovať, ako tvárou v tvár k nám prejavovali svoju nedostupnosť a presvedčenie o jedinej možnej pravde. Hmla sa zdvihla v krajine už možno rozpoznať nie len obrysy konkrétnych postáv, ale aj ich pohyb. Dobré znamenie.

p.s.: Ďakujeme pánom poslancom Pecúchovi, Tarcalovi, Savčinskému, Exnerovi, za zachovanie si zdravého rozumu a neúnavnú argumentáciu v prospech nájdenia kompromisného riešenia.