Pohľad na tzv. alternatívu, alebo možno triezvy a ničím nezaujatý názor na alternatívu. Kritiku z určitého uhlu pohľadu…

No tak dobre, povedzme si to na rovinu: pre mnohých je príslušnosť k tzv. alternatíve dobrovoľnou stigmou. Je fajn niekam patriť, s niekým sa identifikovať, mať sa o koho oprieť. Je ľahké obkukať vonkajšie označenia, bojové farby a pohyby, je príjemné zaujímať postoje. Je pohodlné sa viezť, je skvelé byť ukrytý pod maskou inakosti a takto sa ocajchovať. Je predsa nevyhnutné mať identitu.

Ale alternatíva je nedobrovoľná voľba. Je to záblesk, osvietenie, v ktorom nahý človek zisťuje, že nikdy nebude patriť tam, kam by možno aj chcel: do tzv. normálneho sveta. Zisťuje, že ho zrádza jeho vlastná citlivosť, že mu v tom prekáža jeho vlastné srdce, že mu bráni jeho vlastný rozum. Že mu všetci títo dobrí a oddaní sluhovia našepkávajú, že práve takto je to dobré, že práve takto to má cenu a zmysel. Že má morálne právo, podoprené čistotou úmyslov, ísť tak, ako sám chce, nekompromisne jasný a otvorený. A v podstate sám.

Masové vnímanie výrazu „alternatívny“ je samozrejme nesmierne schematické, tak, ako je schematická ľudská reč, zjednodušená a ohlodaná na kosť. Byť vhodený do vreca s nálepkou „Pozor! Nedotýkať sa!“, len na základe toho, že tzv. určujúca väčšina nie je schopná / nie ochotná, ona toho naozaj nie je schopná mentálne! / tolerovať aj čosi iné, než je ňou preferovaný životný štýl, nie je žiadna slasť. Je to však pyrrhova prehra! Zapadnutie až po členky do masovosti totižto otupuje naše city, zmysly, reakcie a pomaly nás zabíja. Stáť na okraji, pozorovať sled vecí z boku, neustále pozorný k sebe samému a dianiu, vnímať premeny javov – iba toto má právo byť nazvané alternatívou. Alternatívou k zahnívaniu vo svojich nonkomforných šatách, k očareniu svojimi čerstvými dredami, k šialenstvu neustáleho dopĺňania svojej fonotéky, k zúfalstvu z premeškaného festivalu…

Bezpochyby každý z nás má právo ohmatávať a používať tento svet tak, ako sám chce a ako to považuje za najlepšie. To, že si tieto svoje pohyby nazve alternatívou, však neznamená, že tomu tak naozaj je. Možno, že len vystupuje v inom drese mužstva, proti ktorému chcel onú alternatívu uplatňovať.

Alternatíva je bremeno, ktorého sa nemožno zbaviť. Je v nás zažraná, ako špina po celodennej práci. Nemôžeme si ju vyzliecť, ako starú ošúchanú bundu, nemôžeme ju vymeniť, ako jeden piercing za druhý, nedá sa z nej vyspať, ako zo včerajšieho piva. Je to číry pocit človečenstva, zahniezdený kdesi hlboko v štruktúre našej DNA.

Spoznali ste sa?