NEÚPROSNÝ GEODÉT

Gruľa si lebedí. Už dlho ho tak niečo nepotešilo, ako toto. Vychádza rozšírený „Zeměměřič“! To najlepšie, čím nás kedy počastoval Vlasta Třešňák, ten masami nepoznaný génius českej kultúry. V prituhujúcej atmosfére prelomu 70 a 80 rokov v socialistickom Československu, v kuchyni u kamaráta natočil piesne, ktorých autenticita nás pribíja na stoličky. Gruľa si túto terapiu z času na čas dopraje a pod jej vplyvom potom chodí pár dní ako námesačný. „Umenie žije !“, reve v extáze, hoci ho domáci pre istotu spútali retiazkami. Třešňák je chodiaci dôkaz toho, že hudba nepotrebuje žiadne aranžérske kúzla, podmazy, štúdiových hráčov a hi-fi produkciu. Hudba je o naozajstnosti. O otvorení sa a odovzdaní samotnej piesni. Gruľa uvažuje: ak Vlastovi stači jedna rozheganá stolička, na ktorú sa posadí, trochu červeného vína, 6 strún a harmonika a je to tam, prečo idú všetci ostatní inými cestami? Třešňák má zavreté oči a tryská z neho zvláštny mix melanchólie, citlivosti, výkrikov a geniálnych slovných obrazov. „Prečo je to také vzácne ?“, pýta sa Gruľa očkom listujúc v poslednom čísle Brava, pekného, farebného magazínu o hviezdach. A odpoveď sa mu tisne na jazyk – a prichádza to odkiaľsi zo stredu hrude: „Pretože je to ťažké rozpoznať“. Tieto piesne zrejme naveky ostanú za horizontom dosahu bežného publika, za hranicou vnímania a identifikovania „normálnymi“ poslucháčmi, ktorý si žijú svoje vzájomne sa ničím nelíšiace nevzrušivé životy, v ktorých si nedovolia vystúpiť zo svojich limitov a aspoň sa pokúsiť nazerať na svet inak, než boli zvyknutí. Každé ráno je krajinka valcovaná Desmodom a Slovensko si podupkáva nôžkou do rytmu – zvykli sme si na práve takýto podmaz našich životov a neprotestujeme. Třešňákové piesne sú – ak chceme — silným vpádom do nášho súkromia, ich kód je ale pre väčšinu ľudí nerozlúštiteľný. Nádhernou skutočnosťou a pridanou hodnotou je fakt, že ktorýkoľvek text k skladbám na albume sa dokáže obrániť aj ako samostatná báseň, poézia. Jedna z piesní, ktoré sa, bohužiaľ, oficiálne nikdy nepredstavili na akomkoľvek nosiči, sa volá „Jedna z možností jak neumřít hlady, je jít darovat krev“. Třešňák bol koncom sedemdesiatych rokov, keď establishment uťahoval slučku na jeho hrdle, naozaj nútený navštíviť transfúznu stanicu – ten deň nemal ako nakrmiť svoje deti…Ako by takéto „udalosti“ nedokázali ovplyvniť jeho dušu a tvorbu? Zvláštne…aj z takýchto ľudí si komunisti dokázali „vyrobiť“ nepriateľov. Na druhej strane, sledujúc dnešnú Třešňákovu tvorbu, nezmieriteľnosť s týmto svetom je význačným rysom jeho osobnosti. Zameriava si ho a potom presne popíše jeho choré miesta. Ten popis z roku 1978 je mimoriadne presný a autentický. Lezie pod kožu. Vďaka.

Publikujte tento článok na:
Filed under: Články